Gábo Stories – GaboTeam Paris Adventure

Mohlo byť
niečo málo po štvrtej ráno, asi hodinu pred spustením prevádzky metra, keď k
stanici Filles du Calvaire dorazili pracovníci upratovacej služby.Z firemného
auta vystúpili dvaja zamestnanci a zišli po schodoch smerom k východu.  Zámok na bráne do podzemnej stanice sa však aj
po opätovných pokusoch odmietal poddať ich kľúču a prekonať sa im ho
podarilo až za pomoci privolanej asistencie. Podozrivosťou na záhadný zámok
nadväzoval nezvyčajný zápach vychádzajúci z tunela, ktorý zaznamenali rozliehať
sa po nástupišti. Ako správnym upratovačom im bolo jasné, že niečo nie je
v poriadku. To, čo narušilo ich dlho pestovanú rutinu muselo opustiť
stanicu len nedávno.

.          

            Po troch skvelých dňoch a
nociach v Marseille bol, aspoň teda podľa plánu, čas pokračovať smerom na
sever. Úspešne sme lokalizovali naše tri miesta v lôžkovom vozni číslo 6 a
do samozrejme pravých Interrail lístkov sme do kolónky určenej pre nasledovnú destináciu
napísali Paris Lyon. Rezervácie potrebné pre tento nočný vlak by pre nás za
iných okolností jednoznačne predstavovali excesívny luxus, no stále sme
pociťovali spánkový deficit zo spackaného Milána a okrem toho, do Paríža
bolo treba prísť v plnej sile. Metro systém v tejto preromantizovanej
metropole západnej Európy zaberá plochu takmer osemdesiatsedem kilometrov
štvorcových a pozostáva zo šestnástich, prevažne podzemných liniek.
Dvestoštyridsaťpäť staníc. Ak sa k tomuto kolosu dodatočne prirátajú
slávne parížske katakomby, je to akoby pod povrchom mesta stovky rokov žili
a množili sa červotoče dorastajúce do veľkosti vagóna. Bolo teda na mieste
dostať sa do formy.

            Náš príchod oddialila porucha
lokomotívy, no rozčarovanie to v nás, narozdiel od ostatných cestujúcich,
nevyvolalo. Naopak, privítali sme možnosť o niečo dlhšie čerpať energiu
z ustálenej horizontálnej polohy na mäkkej podložke. To si na podobných
výletoch treba vážiť. Hugo, náš lokálny kontakt, mal byť aj tak dostupný
až niekedy poobede po práci, nebolo sa kam náhliť. O päť hodín neskôr sme sa už
tackali po preplnených parížskych uliciach. Preplnených hipstermi. Boli všade,
ako v Marseille fekálie. Hromady. Neviem čím to bolo, v oboch
prípadoch. Každopádne, museli sme si pred stretnutím nájsť hostel a zložiť
sa. Zakotvili sme v mládežníckej ubytovni neďaleko železničnej stanice. Dlho
sme sa neohriali a už sme boli opäť na nohách, smerujúc k dohodnutému
rendez-voús s Hugom. Pod vplyvom naliehania zanedbaných žalúdkov sme
svoje kroky odklonili do supermarketu. 

            Hugo sa na mieste stretnutia
zjavil asi polhodinu po nás. Nebol o veľa starší od nás, povedal by som
tak dvadsaťštyri, dvadsaťpäť rokov. Krátke vlasy, beloch, stredne vysoký.
Nevýrazný typ. Spočiatku pôsobil pomerne stroho, rezervovane
a nezhovorčivo. Nemohli sme mu to mať za zlé, videli sme sa prvýkrát a náš
komunikačný medzistupeň nebol najdôveryhodnejšou referenciou.  Ako sa však neskôr za pochodu z lámaného
anglického rozhovoru ukázalo, o jeho odťažité vystupovanie sa pričinil
najmä nedávny zásah polície, ktorý vyústil v jeho niekoľkoročný
podmienečný trest okorenený  pokutou a uväznenie
jeho najbližšieho kamaráta. V dôsledku toho sa vraj už neangažuje vo
fachu, no vie nám niekoho dohodiť. Údajne by nám dokonca mohol skúsiť vybaviť
miesto na pripravovanej akcii, ktorá sa mala uskutočniť už v tú noc. Takú
možnosť sme vďačne prijali, keďže to pre nás znamenalo odbremenenie od
vlastného, časovo a energicky náročného prieskumu. Všetko potrebné sa malo
ďalej prerokovať  priamo so
zainteresovanými, ktorí sa mali podľa posledných správ nachádzať na istom
večierku neďaleko centra. Zakrátko sme sa ocitli v obrovskom dave na
nejakej čudnej párty, ktorá nebola identifikovateľná bežnými postupmi, podľa
hudby či prevažujúceho typu ľudí. Bol to pouličný festival, kde sa miesilo
všetko. No to pre nás nie je dôležité. My sme tu pracovne. Predrali sme sa
k vchodu do budovy, kde party kulminovala. Vo vnútri nás Hugo zoznámil
s ľuďmi, ktorí mali definovať náš ďalší program. Konverzácia prebiehala
v pozitívnom duchu a naša účasť na akcii bola odobrená. Avšak  kvôli hlasnej hudbe a jazykovej bariére
sa komunikovalo na veľmi jednoduchej úrovni. Získaný súbor informácií
pozostával v podstate iba z faktu, že teraz musíme čakať. Nevediac
presne dokedy. Najbližšie dve hodiny sme strávili iba vystávaním, v lepšom
prípade vysedávaním medzi ľuďmi. Kolektív sa postupne doplnil o zopár
ďalších ľudí. Vzrušenie a napätie pred akciou v kombinácii
s dlhým nezáživným čakaním v nás vytvorili akýsi stav hibernácie,
ktorý sa však razom rozplynul po Hugovom pokyne nasledovať ho. Na nohy. Skupinka
asi deviatich ľudí si rezolútne razila cestu za ozajstnou oslavou skrz malátny
dav pomaly plaziaci sa do postelí.

            Mohlo byť niečo málo po tretej
hodine ráno, keď sme dorazili do malého parčíku v bezprostrednej blízkosti
vchodu do stanice Filles du Calvaire. Bez pútania pozornosti sme
čakali kým sa vyprázdni okolie. Pristúpil k nám najnižší zo skupinky, Žak,
myslím, aby nás oboznámil s parametrami akcie a dodatočnými
inštrukciami. Zabávali ma jeho jasne francúzske črty. Nos, gestikulácia,
a tak. Dolu sme mali ísť my traja, on a ešte dvaja ďalší Frantíci.
Jeho kolega a chalan z Lyonu. Len čo vstúpime, máme polhodinu. Hugo so
zbytkom družiny ostanú na povrchu, obsadia strategické pozície a budú striehnuť
na príchod nežiaducich elementov. Prebiehali finálne prípravy, Francúzi balili
špeka z hašišu, my sme utierali odtlačky a nastavovali nástroje pre
rýchle použitie. Jemný strečing, nastaviť kameru, vypnúť zvonenie. Každý si
v mysli posledný krát zopakoval svoju rolu. Ulica sa konečne vyľudnila. Bolo
treba už iba vymeniť zámok na vchodovej bráne za náš. Žak s kolegom sa
chopili úlohy. Keď sa blížili ku schodom vedúcim do stanice, míňala ich pomalým
provokačným tempom motorizovaná hliadka. Pri bankomate vyčkali, kým sa hliadka
stratí v diaľke a dali sa do práce. Asi o päť minút sa
k nám opäť pripojili. Rozdelili sme sa. Ja, chalan z Lyonu a Žakov
kolega sme tvorili prvú skupinu. Všetko, čo by nás mohlo spájať
s kriminálnou činnosťou sme nechali u ostatných. Náš zostup mal
totižto predovšetkým overiť prípadný výskyt bezpečnostných zložiek
v útrobách stanice. Tu treba poznamenať, že bezpečnostná služba narozdiel
od slovenských pomerov vo Francúzsku neznamená súbor znudených obéznych
seniorov. Bavíme sa tu o neprívetivých, ozbrojených černochoch s armádnym výcvikom,
ktorých maskáčové telá dosahujú vskutku monštruóznych rozmerov a neraz ich
sprevádzajú nie práve maznavé psy. Nikto z nás určite netúžil po
konfrontácii s týmito netvormi. Bol čas vyraziť. Prúd adrenalínu v krvi vo
mne vyvolal pocit domova. Zrýchlený dych, búšenie v hrudi a zbystrené
zmysly. Toto už poznám. Za roky tréningu už tieto symptómy hrali len v náš
prospech. Chladná hlava. V momente, keď sa štát nepozeral sme ladne vkĺzli
dnu a zamkli za sebou náš zámok.

            S dôkladne zahalenými
tvárami sme pokračovali tichou chodbou. Pod dohľadom bezpečnostných kamier sme
bez zaváhania popreskakovali turnikety. Veľmi citlivo som si vychutnával každý
pohyb, každý vnem. O niekoľko momentov sa už naše kroky ozývali na
nástupišti. Interiéru staníc v parížskom metre dominovala jednoduchosť.
Chodby obkladané malými bielymi 
kachličkami by v slovenskom prevedení pravdepodobne pôsobili  ako čakáreň u zubára, no francúzsky vkus
s nimi dosiahol veľmi elegantných výsledkov. Žak nás ubezpečil, že dolu nehrozia
žiadne pohybové senzory ani iné novodobé technické vychytávky. Značka na konci
platformy zakazovala vstup do koľajiska. Vstúpili sme do koľajiska
a nasledovali úzky chodníček tiahnuci sa hlboko do tunela. Hneď ako sme
vkročili do tak zakázaného priestoru, akoby sa definitívne spečatilo, že opúšťame
rozmery zákona. Okrem toho bolo treba mať na pamäti, že v bezprostrednej
blízkosti našich nôh strašila napájacia koľaj, ktorá by v prípade čo
i len jemného styku s obnaženým kúskom tela neváhala skomplikovať
život hociktorému železničnému nadšencovi. Odrazu sa aj tie najbláznivejšie
filmové scenáre zdali byť pravdepodobnými variantmi blízkej budúcnosti. Koľaje
sa začali rozvetvovať a o chvíľu sa z tmy vynorili naše ciele.
V troch radách sa pod slabým osvetlením majestátne ligotali súpravy
parížskeho metra. Bol to vskutku úžasný zjav. Spiaci železní obri. Nebol však čas
na rozjímanie, vo vagónoch mohli číhať nejakí neprajníci. Rozdelili sme sa
a každý išiel prekontrolovať jednu radu. Dvere sa otvárali ťažko. Pri
každom nazretí dnu som čakal, že sa z tmy ozve nejaká francúzska verzia
frázy ´stoj, lebo strelím!´, no nestalo sa tak. Keď sme sa všetci traja zhodli,
že nič nenasvedčuje prítomnosti niečoho, čo by mohlo prekaziť naše tajné orgie,
dali sme telefonický signál druhej skupinke. 
Utiahli sme sa do tmavých zákutí tunela 
a očakávali ich príchod. Po zaprášených kamenných stenách sa vinuli
všakovaké káble.  Vytvorili vo mne dojem,
že sme infiltrovali krvný obeh mesta. Aj napriek Žakovmu ubezpečovaniu som
stále pohľadom škúlil po nejakých podozrivých blikajúcich krabičkách. No
našťastie som nič neobjavil. Všetko sa to dalo pozorovať vďaka malým
žiarivkám  rozmiestnených v asi
trojmetrových intervaloch ponad káblami. Keď sa nás už zmocňovala nedočkavosť,
začuli sme zvuky indikujúce pohyb z nástupišťa smerom k nám.  Konečne idú. Zjavila sa trojica maskovaných
mužov nesúcich niekoľko tašiek. Zišli podobne ako my do koľajiska
a namierili si to k nám. Medzitým som položil kameru na jednu zo
žiariviek a pripravil ju na snímanie. Odrátajúc čas, ktorý už sme
v tuneli strávili, nám podľa výpočtov ostávalo možno 10 minút. Určili sme
si každý svoju plochu a začali maľovať.

            Vytvárali sme symfóniu. Jeden
črtal tvary, ďalší ich po ňom promptne vyfarboval a tretí sa staral
o pozadie. Maximálna efektivita. Vysoko tlakové spreje  a špeciálne trysky s veľkým
priepustným otvorom. Minúty ubiehali a aerosolový opar postupne stúpal ponad
vagóny. Na obrazovke kamery sa postupne začal zjavovať zhluk troch písmen, bez
ktorých by sa dnes nedal zostaviť autentický obraz ulíc Bratislavy. Traja
Francúzi maľovali vo vedľajších radách každý samostatne. Bolo počuť len syčanie
sprejov. Vyše tisíc tristo kilometrov a hodiny príprav pre sedem minút
maľovania. Nikto nepochyboval, že to stálo za to. Odstúpili sme niekoľko krokov
od súpravy a skontrolovali náš produkt. Od úspešnej akcie nás delila už
len adekvátna fotodokumentácia a bezpečný únik z miesta činu. Niekoľkokrát,
na zlomok sekundy tunel osvetlil blesk z fotoaparátov. Dali sme si záležať
na tom, aby po nás okrem farebného náteru na boku vagóna nič nezostalo. Potom
sme sa všetci zhromaždili na začiatku krajnej súpravy. Myslím, že to bolo
v ten okamih, keď mi napadlo, že hŕstka nijak špeciálne neškolených mladíkov
práve nepozorovane, svojvoľne manipulujúc s vlakovými vozňami, strávila
polhodinu v štruktúre parížskeho metro systému. To je predsa esenciálne
dôležitý strategický objekt najväčšieho mesta v jednom
z najvýznamnejších štátov Európy. A to všetko v dobe, kedy je
obrana pred terorizmom prioritou číslo jeden. Než som stihol prísť na nejaký
zmysluplný záver tohto pozorovania, niekto z Francúzov zavelil
k odchodu. Okamžitému a rýchlemu. Spoločne sme sa poklusom rozbehli
smerom k svetlu nástupišťa. Vyjsť sme však z bezpečnostných dôvodov
mohli až v ďalšej stanici. Prebehli sme teda cez nástupište
a pokračovali tunelom. Mozog mi pripomenul, aby som si pri behu dával
pozor na napájaciu koľaj. Bežali sme v zástupe možno päť minút keď sme konečne  dosiahli ďalšiu stanicu. S rachotom prázdnych
sprejov v taškách, hnaní vôňou čerstvého vzduchu sme
vybehli po schodoch, cez bránu a stratili sa v uliciach Paríža.